Ahoj Simonka,

Momentálne zažívam takú slobodu v jedle, o ktorej som ani nevedela, že je pre mňa ešte možná. 

Pamätám si na ňu ako dieťa, no myslela som si, že dospelý človek so závislosťou na jedle ju už nadobudnúť nikdy nemôže. Žijem a prežívam chvíle a situácie bez toho, aby mi neustále v hlave bzučali myšlienky na jedlo. 

V minulosti sa v mojej hlave točila táto téma od rána do noci.

Čo budem jesť, kedy budem jesť, či mám dosť jedla na celý deň, čo budem variť, či musím ísť nakupovať, či vydržím celý deň bez sladkostí… celý môj deň sa odvíjal od prijímu potravy. Najšťastnejšie chvíľky som zažívala tesne pred obedom alebo pred večerou, najsmutnejšie okamihy, keď sa obed alebo večera skončili. Ja som ešte nechcela, aby sa skončili, a tak som pokračovala jemným vyjedaním dobrôtok zo špajzky, aby som si predĺžila príjemné pocity. 

Ráno som sa ešte ovládať celkom vedela, najhoršie boli poobedia, keď prišiel poobedný útlm a ja som vedela, že myseľ si bude žiadať sladké. Vedela som aj, že jej nebudem schopná odolať. Dialóg medzi čertom na jednom pleci, ktorý mi vymenoval všetky dobroty v komôrke, a medzi anjelom, ktorý mi radil, že asi nie je najlepšie tlačiť sa horami sladkostí každý deň, vždy vyhral čert. Mal presvedčivý argument: “Odmeň sa za celodennú snahu a starostlivosť, veď za čo stojí život bez sladkého!”. Vždy ma ukecal. 

Dlhodobo som sa ale cítila nešťastná, ovládaná chúťkami a presvedčivým diablíkom, stále hladná z neustálych predstáv o jedení. Vnútorne som sa bičovala za svoju slabosť a bála som sa, že vážne poškodzujem svoje už aj tak podlomené zdravie. Na druhej strane ma nič veľmi nebavilo robiť, žiadna chvíľa bez odmeny mlskou nestála za to. 

Asi najhoršie to bolo, keď sme niekam šli s rodinou. Či len na oslavu, opekačku, výlet, alebo dovolenku. To boli pre mňa také silné stavy neistoty a pocitov strachu, že som si počas balenia aj trvania udalosti prakticky neobmedzeme pomáhala čipsami, sladkosťami a prípadne aj pufovanými suchármi v objemnom počte. Bála som sa, či náhodou “nezomriem od hladu” (keďže nemôžem lepok, mlieko, sóju, niektoré oriešky a strukoviny), či nebudem vyhladovaná, alebo či mi naopak nebude zle, ak zjem niečo neznáme, či nebodaj zakázané. 

Sprevádzal ma neustály stres pri výjazdoch z domova, takže som ich eliminovala na minimum. Cítila som sa ako psík uviazaný celý deň reťazou k svojej búde, no zároveň v bezpečí pred nástrahami neceliatického sveta. Ťažko naozaj slovami vyjadriť tie stavy nepohody, životnej nespokojnosti, nudy, obáv, strachov a pocitov viny, zároveň aj závisti voči iným, “zdravým” osobám, ktoré so svojimi rodinami žili život “naplno” na dovolenkách, návštevách, či len obyčajných poobedných bicyklovačkách.

Každý má pozná ako usmievavého človeka bez problémov. Raz dávnejšie ma kamarátka požiadala, aby som išla na párty jej syna vyprážať lepkové langoše so syrom pre všetkých jej kamarátov. Neodvážila som sa povedať nie. Plakala som pred oslavou, poistila som sa riadnou dávkou vegánskej čokolády, až mi bolo ťažko. Na oslave som sa tvárila v pohode, ale každá vôňa  cesnaku a masti v mojom nose a mozgu vyvolávala záchvaty paniky a silnej sebaľútosti, že všetci majú, všetci môžu, a ja nie.  Po oslave v bezpečí domova som potom zjedla asi tri balíky chrumiek, len aby som sa upokojila, že aj ja si môžem “dopriať” a život si “užívať”. 

HROZNÉ STRESY!

To mentálne väzenie bolo neúnosné, vytláčalo všetky ostatné myšlienky a pocity z dosahu, cítila som sa jednostranne zaťažovaná a nemala som sa ani komu zveriť, lebo ani netuším, či by to bol niekto vedel pochopiť. 

Potrebovala som zmenu.

Začala som asi najprv pracovať na sebaláske. Čím viac som získavala náklonnosť voči sebe a svojmu telu (samozrejme za pomoci viacerých techník, v dlhšom časovom období), tým viac som cítila túžbu po slobode a tým viac som si uvedomovala potrebu zásahu zvonku. V takomto rozpoložení som sa kontaktovala teba, Simonka.  

Naše rozhovory akoby upokojili rozbúrenú myseľ a dali odpoveď na zásadné otázky o vnímaní jedla ako životnej potreby, zároveň potechy, útechy a prostriedku sociálnej interakcie. Postupne sa menil môj vzťah, pomaličky sa podvedomie prelaďovalo.  

A v skratke, ani sa mi veriť nechce, kde sa nachádzam dnes. 

SLOBODA!

Veľká sloboda a ticho v hlave, bez neustálych dialógov a viny. Je to totálna haluz, pretože sa mi zdá, že takto to predsa bolo vždy. Mozog akoby prepísal staré vzorce a aj ich vymazal z pamäte: “Na toto si moja nechceš pamätať, teraz nám je dobre, užívaj si slobody!”

Zrazu sa cítim rovnocenná s ostatnými. Milujem svoje telo a odišli pocity viny – samé, ja som sa vedome snáď ani nesnažila a určite som si do hlavy netlačila žiadne neautentické afirmácie. 

Začali sme s rodinou viac chodiť von, športovať, bicyklovať, stanovať, splavovať. Absolútne bez stresu. Svet mi dnes pripadá ako bezpečné miesto. Mám sa veľmi rada a prestala som poškodzovať svoje zdravie nadmerným prijímom a sladkosťami. Niežeby som sa veľmi snažila a zakazovala si. Skrátka sa teším, keď sa moje telo cíti dobre a má energiu. Nejem poobede sladké, ale nie je to žiadny boj. Zrazu mi je to prirodzené. Dokonca si užívam aj hlad. Je mi príjemné cítiť sa trochu hladná a taká ľahká.

Minule som zabudla na raňajky. Stalo sa mi to prvý krát od detstva. Prestala som piť kofolu, necítim sa po nej dobre, nemám tým pádom na ňu chuť. Nevážim sa, ale vidím, že som asi aj trochu schudla. Teší ma to, ale nie je to mojou prioritou, neobmedzujem sa. Jem, keď som hladná. Nudu už nezajedávam, radšej si ľahnem a chvíľu sa nudím, napadajú mi skvelé myšlienky a cítim moje telo, ako dýcha.

Strach už nezajedávam, umocňujem v sebe pocit bezpečia rôznymi technikami. Hnev už nezajedávam, skôr ho v sebe skúmam a keď treba, podnikám kroky. Únavu už nezajedávam, spím :). 

Je mi slastne, je mi slobodne a šťastne.

Vôbec nemám pocit, že sa o niečo ukracujem, naopak, naplno si vychutnávam každú jednu chvíľu, keď žijem, aj keď jem a aj keď nejem. Obed ani večera už pre mňa nie sú najvýznamnejšími udalosťami dňa, preto ich umelo nepredlžujem.  

Budujem si s jedlom teraz nový vzťah. 

Už viem, že sa to začalo láskou k sebe a k telu. Chcem preň to najlepšie. Aj jedlo, nech je chutné, čerstvé, lahodné. Užívam si príjemné pocity spojené s jedením, aj po ňom. Teším sa, keď sa necítim utlmená, naopak vyživená a uspokojená. 

Neviem, či sa ešte niekedy vrátim k svojim starým zvykom a problematickému vzťahu k jedlu, ak sa v živote náhodou stane niečo neočakávané, citovo náročné, či ťažko zvládnuteľné. Neviem, či sa budem mať vždy takto rada, ako sa mám teraz. Neviem ani, ako presne tento posun nastal, kedy konkrétne ten moment prišiel. 

Viem len, že teraz je to super, a že takto by to mal mať a určite môže mať každý.

Nielen čo sa jedla týka, verím, že sa dá vyslobodiť od každej závislosti, len čo ju prestaneme vnímať ako jedinú nádej na ceste za šťastnejším dňom. V skutočnosti je to totiž naopak. Je krásne byť voľný a prítomný v danom momente a dopriala by som to každému človeku na svete. Boli by sme ako také veľké, šťastné a slobodné deti. 🙂

Ďakujem Ti Simonka a teším sa na naše ďalšie stretko

Petra

s Petrou som mala zatiaľ 6 konzultácií a ešte nekončíme 🙂

Počas koučingu som si začala uvedomovať svoje potreby a zvýšilo sa mi sebavedomie. 

Uvedomila som si, že celá ja som v poriadku, tak aká som. Je úplne jedno, čo si ostatní myslia. A že sa dá všetko vyriešiť s ľuďmi, ktorí sú ochotní reflektovať moje potreby. Keď poviem, že niečo potrebujem, tak oni reagujú väčšinou tak, ako ja potrebujem, a keď nie, tak nie je priestor na to, aby som ďalej zotrvávala v takomto vzťahu.

Zmenili sa moje vzťahy v práci, ľudia si ma viac vážia. V partnerskom vzťahu sa všetko zlepšilo, konečne mám svoj čajík a teplú dečku od frajera. Vždy som po tom túžila. Aj s rodičmi to je lepšie. Uvedomujem si, že sa nemusím stresovať pre správanie jedného z mojich rodičov, aj tak ho to nijak neovplyvní, lebo to je jeho správanie, a tak sa správal celý život.

Uvedomujem si, že keď teraz poviem, že som úžasná, tak to nie sú len slová, ale že fakt som úžasná a nemusím to ani nikomu hovoriť, lebo to tak je. Som úžasná, skvelá, bombová, a kto ma nemá rád, tak so mnou nemusí byť, už ho nemusím presviedčať o opaku.

A preto mám energiu na iné veci. Venujem energiu činnostiam a ľuďom, ktorí mi ju neodčerpávajú. Keď robím niečo, zastanem sa samej seba, mám svoje potreby, aj ich vyjadrím a z toho mám viac energie, prípadne mi ostáva moja energia. Som viac napojená na svoje telo, robím si pravidelné prestávky, taký ten check up. Zastavím sa a uvedomím si, že sa dotýkam zeme, uvolním si krk, aby som nemala migrénu. Premýšľam, či mám nejaké napätie v tele. Už som počula, aby sme to robili, ale nechápala som to, teraz to prišlo tak samo.

Tie dve kilá, čo som chcela schudnúť na koučingu, som neschudla a možno ani neschudnem, neviem. Ak schudnem, tak schudnem, nejak to neriešim teraz. Stále je túžba schudnúť, ale nie je to taká tá, že musím schudnúť, aby som sa mohla prechádzať v plavkách a netriasla som sa. Tak sa trasiem, no a čo. Možno sa to niekomu aj páči. Menej ma moje telo trápi. Kedysi som kupovala dlhé sukne, teraz nosím šortky a krátke sukne a dostávam komplimenty. Však cvičím, pekná som, akože kedy to ukážem? V šesťdesiatke, keď už tá koža nebude taká pevná?

Už si nehovorím, že teraz musím krabičkovať, aby som schudla, ale sama si urobím do roboty jedlo na pár dní, lebo je mi potom lepšie. Už nerobím šport, aby som schudla, ale preto, aby som sa cítila dobre.

Koučing ma prekvapil. Vedela som asi ako prebieha, ale ty si úplne zmenila môj pohľad na koučing. Ja som mala taký násilný pohľad. Prekvapenie bolo s akou ľahkosťou to ide, ako mi to vie za hodinku úplne zmeniť nastavenie a moje naladenie. Vždy som sa cítila po kočingu oveľa lepšie. Po každom jednom. Nikdy to nebolo rovnaké alebo horšie. A to ma prekvapilo.

Naučila som sa aké je dôležité mať súcit so sebou. Tak ako viem mať súcit s ľuďmi, ktorým sa stane niečo zlé, tak viem mať súcit so sebou, je to tiež potrebné. Aj ja som človek, ktorý si zaslúži súcit. Už viem, že je ok povedať môjmu mužovi, čo si myslím a čo potrebujem. 

Menej vecí si vyčítam. 

Viem si povedať, že prečo potrebujem čokoládu. Už to nie je iba, tak, že potrebujem ju a je to zlé, ale že si ju proste idem dať aj o deviatej večer. Viem si povedať, že ju potrebujem v tejto chvíli a to neznamená, že ju potrebujem každý deň. A možno ju zajtra nebudem potrebovať. Dokážem si to odôvodniť, už to nie je len, že ja si ju chcem dať každý deň a musím ju mať, ale je to o tom, že v tejto chvíli mi tá čokoláda pomôže a dám si ju.

Keď som v rešutaurácii, dám si na čo mám chuť. Dobre sa najem a už nemám potrebu dať si s kamoškou koláč ku káve, lebo som spokojná s tým, čo som zjedla a nepotrebujem si nič kompenzovať. 

Už tam nie sú výčitky. Dovolím si dať niečo, na čo mám chuť, viem, že mi to urobí dobre. Nemusí to byť len niečo sladké. Spokojne si dám akékoľvek chutné jedlo a mám rovnako naplnené emócie a potreby ako keby som si dala čokoľvek iné zdravšie. Viem, že jedlo ma naplnilo energiou a živinami, takže som spokojná.

Jedlo už nemá nado mnou kontrolu. 

To, že sa aj rozhodnem zjesť niečo nezdravé znamená len to, že dnes napĺňam potreby svojho tela. Keď som hladná a mám v danej chvíli niečo poruke, napríklad hamburger, tak je to rovnako hodnotné ako keby som si dala šalát alebo niečo, čo by malo menej kalórií. Urobila som rovnako dobrú službu svojmu telu, lebo to telo potrebuje. Telo potrebuje sa najesť vtedy, keď je hladné. A moja hlava potrebuje sa najesť toho, na čo má chuť,  dáva to zmysel. Už to nie je o kalóriách.    

Telo sa o mňa doteraz staralo a teraz sa ja musím starať oňho. Musím mu to vrátiť. Mám pocit, ako keby som si doteraz robila zásoby na horšie časy. Viem, že kvôli svojmu zdraviu sa potrebujem o seba starať viac a viem, že už sa na svoje zdravie, seba a svoje telo nevykašlem. 

M.

Som na seba pyšná za to, že som sa naučila počúvať svoje telo, seba, tým mi vzrástlo sebavedomie a začala som si uvedomovať viac vecí. Mohla som vďaka tomu pracovať na veciach, ktoré sa mi nepáčili. Mám dobrý pocit zadosťučinenia, keď vidím, že som sa zachovala tak ako som chcela, že som sa počúvla. Zistila som, čo potrebujem urobiť, ako potrebujem reagovať a takto som aj zareagovala.

Ako keby som za ten pol rok dospela, mám už skoro 30, ale až teraz sa cítim dospelá, mám úplne iné priority, iný pohľad na veci.

Dávam seba na prvé miesto, to je najväčší highlight celého pol roka. Doteraz som seba mala nie že nízko, ale vôbec som sa v rebríčku hodnôt nemala. Teraz mám seba na prvej priečke. A odzrkadľuje sa to vo všetkom: v mojom vzťahu, stravovaní, životnom štýle. 

Teší ma to, že som sa naučila svoje telo rešpektovať. Je to môj chrám a dokáže neuveriteľné veci napriek tomu ako vyzerá. Už viem, že to nie je vôbec dôležité. Nehejtujem sa za to ako moje telo vyzerá.

Veľmi si užívam to, že už viem rozlíšiť, kedy som hladná alebo mám na niečo chuť a len jem, lebo ja neviem nudím sa, alebo len tak zo zvyku. 

Jedlo je pre mňa jedlo, zdroj potešenia. Stále mám na pamäti to, čo opakuješ dookola, že jedlo nemá byť nástroj na zvládanie emócií, ale jedlo je len jedlo, môžeme sa ním potešiť, keď jeme niečo, čo nám veľmi chutí alebo čo milujeme najviac na svete, ale rozhodne nevyrieši problémy za nás. 

Vždy som bola voči online koučingom odmeraná, lebo som neverila, že to ide aj takto. Ale vidím, že to funguje. 

Koučing by som odporučila ľuďom, ktorí majú problém s emocionálnym jedenením alebo sú príliš ovplyvňovaní sociálnymi sieťami a ani o tom nevedia, vôbec si to neuvedomujú. Hlavne ľuďom, ktorí sú ochotní a chcú na sebe pracovať a chcú rásť. Darmo sa tvoj koučing volá celostná výživa, rozhodne to nie je len o výžive. Mňa najviac prekvapilo, keď som išla riešiť problém s jedením a my sme jedlo riešili maximálne mesiac. Proste to nie je o tom, ale je to o emóciách o blokoch o vzorcoch, ktoré sú v nás, a ktoré ovplyvňujú aj to ako jeme.

Kvôli peniazom som koučing zvažovala, ale teraz, vôbec neľutujem.

S.

Prihlásila som sa na koučing, pretože som chcela schudnúť a byť viac ženou, mať sa rada. Pred koučingom som žila hlavne pracovne. Teraz sa to mám inak, dovolila som si začať veriť tomu, že som ÚŽASNÁ. Viac sa o seba starám, som oveľa ženskejšia, mám sa rada. Viem sa oceniť, pochváliť, a viem to prijímať aj od ostatných. Mám novú prácu, partnera, dobré vzťahy a dobrý život 🙂

B.

Do koučingu som sa dostala cez minikurz zdarma. Bolo pre mna ťažké nájsť niekoho, komu by som mohla dôverovať a zároveň sa posúva. Tým že sa vzdelávaš aj ty, baví ma to ešte viac. Vyhovuje mi tiež tvoj pohľad na vec, odbornosť a úprimnosť tvojich vlastných skúseností. Obdobie začínajúceho leta neznášam veľmi dobre, koučing mi v tomto veľmi pomáha.

Najväčšiu zmenu pozorujem v tom, že si vážim samu seba. Baví ma riešiť výzvy. Som na seba pyšná, som stále častejšie autentická 🙂 100% choďte do toho, MasterClass, newsletter, veľa kvalitného obsahu nie je to dnes jednoduché nájsť. Spolu s osobným koučingom je to DOKONALÁ voľba.

Lenka