Je jednoduché byť na seba milá, keď všetko funguje ako má. Ako sa k sebe správate, keď sa vám nedarí a všetko nebeží tak, ako by ste si želali?

Ak by vám vaša kámoška povedala, že má blbý deň, žiadne oblečenie jej nesedí, zistila, že zasa pribrala, je na seba za to naštvaná…

Že sa cíti vo svojom tele strašne, že sa do žiadneho oblečenia nezmestí, že sa jej nechce takto chodiť medzi ľudí, bojí sa čo si o nej pomyslia, že sa jej vysmejú, že ju odsúdia… Že s ňou nikto nebude chcieť tráviť čas.

Ako by ste sa zachovali?

Poviete jej, aby začala diétovať, nech si do kým neschudne žiadne nové pohodlné oblečenie ani nekupuje, lebo si tým dáva najavo, že priberanie je OK a ona bude nekontrolovateľne naberať?

Že musí byť na seba prísna a začať poriadne makať, lebo si za to všetko môže sama?

Alebo sa zachováte opačne a prejavíte jej súcit?

Poviete jej, že vás jej situácia nesmierne mrzí, že to musí byť veľmi ťažké, takto sa vo svojom tele cítiť.

Poviete jej, že to, že pribrala neznamená, že je neschopná, že niečo robí zle, že jej váha nijako nesúvisí s jej hodnotou? Že našu váhu nedokážeme mať vždy pod kontrolou, aj keď sa veľmi snažíme…

Že pre vás sa tým, že pribrala, nič nemení, pre vás nemá jej váha žiaden vplyv na to, či ju máte rada, pretože si ju ako človeka vážite nech vyzerá akokoľvek?

Poviete jej, že vo vašich očiach je krásna bez ohľadu na to akú veľkosť oblečenia nosí, pretože vy ju vidíte úplne inak? Poviete jej, že si zaslúži oblečenie, v ktorom sa bude cítiť pohodlne a príjemne? Že si aj teraz zaslúži dobré a chutné jedlo a všetky činnosti, ktoré jej robia radosť?

A čo v takýchto situáciách hovoríte sebe? Chcete to zmeniť?