Aký šport by ste robili, keby ste vedeli, že ho robiť nemusíte?

Keď sa pozeráme na fotky, na ktorých sme boli mladší, krajší, štíhlejší, začneme automaticky porovnávať svoje telo s telom, ktoré sme mali v minulosti. Mimochodom, takéto porovnávanie je omnoho škodlivejšie než porovnávanie sa s inými ľuďmi.

Zvyčajne to vyzerá nejako takto: uvidíte svoje fotografie a začnete túžiť po tom, aby ste boli viac vyrisovaní, štíhlejší, viac fit a začnete chodiť do fitka, viac cvičiť, chudnúť a pod.

Porovnávanie seba a svoho tela s inými je úplne normálne, robí to každý človek. Je zbytočné si to vyčítať. Všimnite si, aké myšlienky vám začnú bežať hlavou, keď uvidíte niekoho, kto vyzerá lepšie než vy.

Uvedomte si jednu dôležitú vec: Sú to vaše myšlienky, to nie ste vy. Myšlienky (cítim sa neschopná, nepekná, nie som dosť dobrá, moje telo je odporné, potrebujem schudnúť, vyzerať inak…) vyvolávajú pocity a emócie (strach, bolesť, smútok, pocity viny…).

Ak sú naše myšlienky a pocity nepríjemné, budeme konať tak, aby sme sa týmto pocitom vyhli, aby sme sa vyhli bolesti, ktorú nám spôsobujú.

Nevyzerám dobre –> ak s tym nič neurobím, budem sa takto cítiť stále. ALE: bolesti sa nevyhneme tým, že ju budeme potlačovať, utrpeniu nie je možné uniknúť.

Čo nám v tejto chvíli najviac pomôže je precítiť ju. Naplno sa jej oddať, aj keď nám to je vrcholne nepríjené.

Ja učím moje klientky pozorovať svoje myšlienky ako nestranný pozorovateľ.

My sa často hanbíme za to, že takéto myšlienky vôbec máme a trestáme sa za ne. Sme na seba naštvaní (sekundárna emócia) za to, že nie sme so svojim telom spokojní (primárna emócia).

Ak by vám niekto, na kom vám záleží povedal, že sa za svoje telo hanbí, necíti sa v ňom dobre, nerád sa ukazuje na verejnosti a často sa s inými ľuďmi porovnáva, predpokladám, že by ste mu nepovedali: Musíš viac makať, aby si sa týmto pocitom vyhol, ale prejavili mu SÚCIT.

Keď naberieme odvahu od nepríjemných myšlienok a pocitov viac neutekať, pobudneme s nimi, zistíme, že tak ako prišli aj odídu. A my môžeme fungovať ďalej.

Zistíme, že sú to len myšlienky, že síce pôsobia strašidelne, ale nemôžu nám ublížiť. Ak si dovolíme prijať seba aj so svojimi myšlienkami a prestaneme sa za NECHCENÉ myšlienky súdiť, vyčítať si ich (odmietať sa za ne), prejavíme si namiesto toho súcit, naučíme sa prijímať sa aj v situáciách, ktoré sú pre nás náročné.

Možno sme takéto prijímanie nikdy nezažili, možno sme v živote nezažili ten pocit, že by nás niekto mal rád aj s našimi chybami. O to ťažšie je dovoliť to sám sebe.

Nemusíte sa báť: váš najväčší strach sa nenaplní.

Keď sa budete mať radi, prijímať sa, nestane sa to, že prestanete cvičiť, starať sa o seba, jesť kvalitne, budete vysedávať doma pred televízou a zleniviete.

Naopak, budete pokračovať v aktivitách, ktoré vám robia radosť. Budete preferovať činnosti, ktoré robíte kvôli tomu, že vám spôsobujú radosť a nie kvôli tomu, že vám pomáhajú vyhnúť sa nepríjemným pocitom.

Ak odbúrame potrebu robiť veci kvôli tomu, lebo sa tým vyhýbame bolesti, zistíme, či tieto činnosť robiť chceme, aj keď nemusíme.

Ponúkam vám k tomu pár otázok:

Chodila by som do fitka (plávať, behať…), aj keby to neviedlo k tomu, že budem vyzerať lepšie?

Je táto aktivita pre mňa natoľko príjemná, že by som ju robila, aj keby neviedla k zmene postavy?

Ak by všetky aktivity viedli k rovnakým výsledkom, aký pohyb by som robila?

Čo je moja hlavná motivácia, pre ktorú danú aktivitu robím (chudnutie, príjemný pocit, príjemne strávený čas, komunita, cítim, ako to môjmu telu robí dobre…)?

Čo by som chcela, aby bola moja hlavná motivácia?

A ako to má človek, ktorý ma sám seba rád, ktorý si sám seba váži a prijíma sa aj so svojimi nedokonalosťami?

Ak si dovolíme robiť činnosti, ktoré sú našim slobodným rozhodnutím, poskytnú nám omnoho viac, než akákoľvek činnosť, do ktorej sa budeme nútiť. Ak sa prestaneme nútiť do veci, ktoré robíme preto, že by sme ich robiť mali, poskytneme si priestor na to, aby sme zistili čo skutočne robiť chceme.

Niekedy to môže to byť strašidelné, dovoliť si vidieť pravdu.

Ak máme tú správnu motiváciu, nestane sa nám, že by sme sa na seba (cvičenie, zdravé jedlo…) vykašľali, aj keď sme takto učení uvažovať:

Ak študentom nebudeme dávať úlohy, nebudú študovať. Realita je iná: Ak by študenti mali voľnú ruku, vo svojom voľnom čase by študovali veci, ktoré ich úprimne zaujímajú a túžia po tom dozvedieť sa viac.

Nič nie je čiernobiele, ani tu to tak nefunguje.

Niektoré dni sa nám nebude chcieť ísť cvičiť, nebudeme vždy 100% motivovaní, namiesto mrkvi, ktorá by nám urobila dobre si dáme nanuk, ale keď si vybavíme prečo to robíme, je viac pravdepodobné, že prekonáme akúkoľvek momentálne nechuť či lenivosť.

Keď budeme vyhľadávať šport, ktorý nám robí dobre a hlavným dôvodom, prečo ho budeme robiť nebude ZMENA nášho telo, je viac než pravdepodobné, že pri tejto aktivite vydržíme dlhšie než pri aktivite, do ktorej by sme sa nútili

👉🏼 vo výsledku budeme túto aktivitu robiť radi, častejšie a dlhodobo

👉🏼 naše telo bude vyzerať lepšie

👉🏼 a táto činnosť nám prinesie MNOŽSTVO ďalších benefitov.

Sloboda nikdy nevedie k lenivosti. Sloboda vedie k väčšej motivácii, živote v pravde, ľahkosti a radosti.