Ako môžeme byť zdraví v spoločnosti, ktorá profituje z chorých?

“Jedzte lepšie, vyzerajte mladšie.”

Žijeme v spoločnosti posadnutej zdokonaľovaním. Všetko v mene zdravia, mladosti, krásy: Zlepšite sa, buďte tou najlepšou verziou seba. 

Len nie sami sebou.

Dnes som mala koučing s klientkou, ktorá má fóbiu z ľudí a úzkosti. Jej svokor od nej vyžaduje, aby sa s ním prišla pozdraviť, keď je u nich doma. 

Nikdy nebudeme zdraví, ak budeme plniť očakávania ľudí, ktorým na našom zdraví nezáleží.

Všetky mocenské spoločnosti benefitujú zo zlomených ľudí, tí totiž neodvrávajú, počúvajú na slovo, plnia rozkazy. Ak sa rozhodneme dôverovať sebe, robiť to čo je pre nás správne, napĺňat svoje vlastné potreby, byť autentickí, najesť sa kedy a čoho chceme, či prijať svoje nedokonalé telo, spoločnosť nás potrestá. Takto si každý tyran vynucuje dodržiavanie pravidiel, ktoré je nevyhnutné k zachovaniu spoločnosti. 

Aj rodina je spoločnosť. Jej účel je často zachovanie nemenných podmienok fungovania. Ak niekto poukáže na chyby, či nedostatky, je potrestaný. 

Ľudia, ktorí nemajú odvahu spoločnosť opustiť, budú krizovať tých, ktorí odvahu našli.
Neviem ako vy, ja budem radšej vyvrhel spoločnosti, aj s vedomím, že nebudem chválená a oceňovaná tými, ktorí ju udržiavajú pri moci, no budem sladko zaspávať s vedomím, že žijem autentický život. Tí ktorí zo strachu pravidelne zrádzajú seba pre dobro spoločnosti, sú na to často upozorňovaní nespavosťou či úzkosťami. Volajme to napríklad volaním duše.

Podmienky, v ktorých sme vyrastali, formovali naše správanie k sebe. 

To ako sa správame k svojmu telu väčšinou poukazuje na to, ako sa naši rodičia správali k nám. Ak ste napríklad v detstve mala pocit, že nie ste dôležitá, je možné, že teraz sa takto správate k svojmu telu. Dávate mu najavo, že jeho potreby nie sú pre vás dôležité. Ak ste sa ako dieťa naučili na seba tlačiť, budete tlačiť aj na vaše stravovanie a vzhľad. Naše telo je náš rukojemník: správame sa k nemu, tak ako si myslíme, že si v skutočnosti zaslúžime. 

Jedlo nie je problém. Jedlo je nástroj. Jedlo je tiež anestetikum.

Nemá zmysel naňho nadávať. Keď pôjdete na operáciu, budete radi, že neucítite bolesť. Skutočná otázka znie: čo v mojom živote je tak bolestivé, že anestetikum vo forme jedla potrebujem? Pred čím ma jedlo chráni? Aké pocity u mňa blokuje? Akú nevyplnenú časť mňa sa snažím jedlom zaplniť? Po čom skutočne túžim, ale dosiaľ som si to nedovolila? 

Alebo dokonca: Čo v mojom živote bolí, ako keby ma rezali zaživa?

Aký vzťah s jedlom musí človek mať, aby mal právo riešiť ho? Zdá sa, že máme čas na všetko, ale na veci, ktoré by nám mohli pomocť, si čas nenájdeme.


Koučing je medicína.

A tá nie je len pre vyvolených.
Aké by to bolo poskytnúť si starostlivosť, ktorú neváhame dávať svojmu okoliu?

Na načasovaní záleží. 
Ak budem môcť byť súčasťou vašej cesty, bude mi cťou. Ak teraz nie je ten správny čas, je to tiež OK. V tomto sa môžete plne spoľahnúť na svoju intuíciu. Medzitým sa zamyslite nad tým, čo vám bráni v tom, aby ste vyriešili svoj vzťah s jedlom a svojim telom? Možno je to obava z toho, že keď vstúpite do podporujúceho priestoru, možno prvý krát uvidíte veci pravdivé, také aké sú?